Foto: Vlado Králik

 

V priebehu sezóny 2018 sa nad Bojnicami podarilo zrealizovať to, čo ešte pred rokom bol len veľkolepý plán.

Vďaka OZ Hornonitrianske stopy a podpore verejnosti, vznikla pekná sieť legálnych trailov v lesoch nad Bojnickým zámkom. Každý trail nesie symbolicky meno panovníka, ktorý mal v minulosti prémiový výhľad na kotlinu zo zámku.

Po prvej vydarenej sezóne chalanom ostalo ešte dosť síl zavŕšiť ju naozaj veľkolepo, a to enduro závodom. Termín padol na 27.10.2018.
Aj keď sa jednalo o „nultý“ ročník a chalani okolo OZ Hornonitrianske stopy majú s organizáciou lokálnych závodov bohaté skúsenosti, mal som trochu obavy. Hlavne z počasia. Predpoveď nesľubovala nič veľkolepé.

 

Tréning

V piatok pred závodom spolu so starou partičkou vyrážame prejsť si celú trať.

Odhrabávať lístie v polovici jesene je boj s veternými mlynmi, organizátori bojujú do poslednej chvíle a vyhrávajú. Single sú pekne odhrabané a značené.

Trochu trápi podklad vďaka predchádzajúcim dňom intenzívnych zrážok. Mazľavé blato na povrchu po pár metroch obalí plášť. A je jedno, aký dezén zvolíte, o chvíľu je z neho slick.

Našťastie cez noc už neprší. Podkladu to do rána pomôže. Pomôže to aj mne v utvrdení, že na závod nesmiem zabudnúť okuliare, keďže ešte večer vyberám z očí blato.

A čistý zrak je treba, pretože program na predvečer preteku je jasný, ba priam ideálny – priamy prenos Redbull Rampage.

 

Nebojte sa predpovede

Ráno vstávam do sucha.
Našťastie mocný Perún sa nad bikuchtivých slovänským športovstvom zľutoval. A až na pár pretekárov na záverečnej rýchlostnej skúške (RS), začalo súvisle pršať prakticky až po preteku.

Prichádzam na miesto konania ráno kúsok po deviatej. V základni pri obecnom futbalovom štadióne už vidieť obstojnú hŕstku bikerov. Napokon je štartujúcich niečo vyše 70, čo beriem ako slušné číslo.

A to si dovolím dedukovať, že oná nevľúdna predpoveď asi odradila k účasti aj mnohých cezpoľných.
Registrácia prebieha bez problémov. Beriem svoje protekčné číslo v prvej päťke spolu s čipom a s igelitkou drobností. Všade panuje kamarátska a pohodová atmosféra. Po krátkom brífingu, kde je vysvetlený formát preteku, pomaly štartujeme na prvý z troch meraných úsekov.

Čo pozitívne kvitujem je, že každý závodník dostáva nálepku s presnými časmi, kedy má byť, resp. štartovať na tej ktorej RS-ke. Vidím teda, že nejaké prestoje sa konať nebudú a nemusím sa báť, že na štarte nejakej RS totálne vytuhnem.

 

Štart!

Prvé duo pretekárom štartuje o 11:30 h. Ideme vždy po dvaja v pol minútových odstupoch za sebou.

Po štarte nastávajú mierne zmätky. Síce viem, kde prvá RS začína a končí, akosi si však nie som istý, ktorou cestou sa na jej úvod dostanem. Stretávame aj spolupútnikov, ktorí sú na tom podobne.

Ako polo-lokál, volím teda známu cestu na istotu. Neskôr stretávame jedného z organizátorov, ktorý nás utvrdí v tom, že ideme správne a ďalej usmerňuje.

Na úvod prvej rýchlostnej skúšky sa potom dostávam bez problémov a s pekným takmer štvrťhodinovým predstihom. Dvaja borci z našej metropoly štartujúci predo mnou však také šťastie nemajú. Jeden dokonca štart nestihne.

 

 

RS 1 – Korvínov trail

Najkratší a asi najmenej náročný z tria pretekových trailov. Netreba čakať žiadne náročné prvky, za to však kopec zákrut, ktoré preveria techniku. Na začiatok ideál.
Jemne navlhlá a kyprá hlina spolu s mnohými odklopenými zákrutami však nič nedarujú. Podklad pod kolesami nedrží, do zákrut sa až tak opierať neradno. Nášľapné pedále sú mi tu viac na škodu, ako úžitok, keďže noha ide z pedálov von do každej druhej zákruty.

Stále je to však lepšie ako včera.
Spokojný dochádzam do cieľa. Mám odpípnuté, aj keď zaznamenávacia krabička si s čipom nie úplne rozumela na prvý dotyk. Za to však dostávam úsmev od devy merajúcej čas, takže sa spokojne pokračuje.

Už známou cestou vyrážam na úvod RS 2. Tu sa už žiadne blúdenie nekoná.

 

 

RS 2 – Pálfyho trail

RS 2 a RS 3 majú spoločný štart, ale čo je hlavnejšie – občerstvovačku. Energetické tyčinky, Redbull, banány, voda, dokonca domáci koláč a nejaké to hriatô. Paráda!

Pálfyho trail stojí na prapôvodnej lajne, ktorá sa jazdila roky – domáci vedia. Do preteku bola vybratá jeho najzaujímavejšia časť v prevažne klesajúcim charakterom až po kaplnku Svätého Vendelína. Je trochu škoda, že RS-ka nebola vedená aj ďalej. Trail by však „končil“ rúbaniskom a pre zachovanie kontinuity celého závodu ho teda stopol Vendelín.

Rockface, ktorý väčšina pretekárov obchádzala. Podobný nájdete aj na Gilletovom traily. Z bezpečnostných dôvodov však bol počas preteku uzavretý 

Pálfyho trail prichystal aj nejaké to šliapanie, stromy pekelne blízko ramien, zákruty a jeden neprehľadný úsek okolo skaly, ktorý vedel potrápiť.
Laťka sa kondične aj technicky posunula o dačo vyššie, oproti RS 1. Hoc šlo stále o pomerne zjazdný úsek, udržať „flow“ dalo rozhodne zabrať.
Od konca RS 2 sa vraciame výšľapom na jej začiatok, kde ústi aj posledná RS závodu – Gilletov trail.

 

RS – 3 Gilletov trail

Pár minút do môjho štartu opäť využívam na pohostenie. V občerstvovačke je veselo a keďže som štartoval medzi prvými, som v intervale, kedy paralelne vedľa seba štartujú aj poslední jazdci na RS 2 a prví na RS 3.

Gilleta veru ako historickú osobnosť nepoznám, trail rovnako ako on chystá mnohé prekvapenia. Ten by som rozdelil na tri časti:

1) Zábavné klesanie cez rúbanisko v žľabe s niekoľkými menšími skokmi.

2) Dupanie do pedálov v prostrednej časti trailu, ktoré má ku koncu dokonca stúpajúci charakter (rozumej – teleskopka vysunutá a páliace stehná)

3) Záverečný, asi najneprehľadnejší a najtechnickejší úsek celého závodu.

Po tom dupaní v prostrednej časti v kombinácií s mojou kondičkou mám vcelku dosť. Grcku síce ani zďaleka neprehĺtam, predlaktia však kontrujú Pepkovi námorníkovi a hrám to radšej na opatrnosť. Záverečný približne 200 metrový úsek dolu rovným chodníkom nejako nehrotím, pedálujem minimálne a s úsmevom prichádzam do cieľa.

 

 

Dojazdené – a my chceme viac!

V cieli odovzdávam čip. Údaje sa priebežne vyhodnocujú príchodom každého ďalšieho pretekára, takže výsledky sú naozaj promptné. Vo výsledkovej listine sa neustále prepadávam, ale o nejaké hrotenie mi vôbec nešlo.

Postupne začína pršať, kým dôjdu poslední, spustil sa z toho solídny dážď.

Kapurková jazda na Thurzovom flow traile sa teda konať nebude, ale veď nechajme si niečo aj nabudúce.

Ani nie do hodiny sú výsledky jasné, víťazi dostávajú gratulácie a sú navždy zapísaní do análov hornonitrianskeho endura.
Celková výsledková listina je dostupná na tomto odkaze sportsoft.cz.

Som veľmi rád, že akcií tohto formátu pribúda a že chalanom z OZ Hornonitrianske stopy to na konci októbra s prihliadnutím na minimálne nedostatky naozaj vyšlo. Počasie aj napriek pokročilému ročnému obdobiu doprialo.

Na záver sa patrí poďakovať ako organizátorom, sponzorom, tak v neposlednom rade aj zúčastneným. Lebo práve oni tvoria ducha celej akcie.

So slovami víťaza Juraja môžem iba súhlasiť:

Super akcia. Neviem ako to chalani robia, ale vedia spraviť akciu s mega atmosférou. Organizácia 100%!

 

A ja sa už teším na prvý ročník opäť o rok!

 

Vidíme sa (aj na bojnických) trailoch!