Stupava.

Síce malé mesto v nevysokých horách, ale s potenciálom nielen na traily, ale aj závodnú cyklistiku priam nevyčerpateľným.

Preto nečudo, že sa tu pravidelne konajú aj XC závody.

Dnes si priblížime atmosféru jedného z nich – Škoda Stupava Trophy MTB & RUN z víkendu 27.-29.7.2018 a charakter dvoch rozdielnych tratí – 25 km a 42 km.

 

 

Propozície závodu

Závod je súčasťou Župného pohára a Škoda Bike Open Tour. Už podľa samotných propozícií bolo z čoho vyberať, keďže závod dáva na výber 5 rôznorodo dlhých a „vysokých“ tratí:

• Trasa A – 105 km / 2850 m prevýšenie
• Trasa B – 76 km / 1850 m prevýšenie
• Trasa C – 42 km / 900 m prevýšenie
• Trasa D – 25 km / 480 m prevýšenie
• Trasa E – 16 km / 350 m prevýšenie len pre JEDNOKOLKY

 

Preto si každý „tú svoju“ prežil po svojom:

 

Andrej sa potí na 25-ke

text: Andrej

 

Keďže poznám svoje schopnosti, moja voľba bola jasná – 25 km dlhá trať.

Aj vzhľadom na pekelné teplo panujúce v tom období, sa to ukázalo ako dobrá voľba.

Keďže 25-ka štartovala až o 11:30h, s tímovým kolegom Michalom sme sa stretávali o 10:30h v Bratislave a s kľudom Angličanov dorazili na miesto konania pol hodiny pred štartom. Stupavu poznám, parkovanie si teda vychytávam na hlavnej ceste, nech sa po závode nemusím tlačiť v dopravnej zápche ešte aj cez víkend.

Presun k štartu využívame na krátku rozcvičku. Zo spriateleného tábora MTBiker berieme balík so suvenírmi obsahujúci aj štartovné čísla a hybaj do kotla plného nedočkavcov. To je zároveň posledný krát, kedy vidím Michala, nakoľko mentálne aj fyzicky sa v porovnaní so mnou pohybuje v úplne iných dimenziách.

 

Výstrel z Aurory znamená štart a hoci som motivovaný aj Michalovým únikom, množstvo tlačiacich sa bikerov a Oskar, ktorý z oblohy nemilosrdne strieľa lúče na všetko živé zo svojho UV kanóna, moju snahu pribrzďujú.

Trať je inak totožná so Stupava winter trophy – zimnou verziou závodu (teda až na ten sneh). Preto tu nebudem 2x rozpisovať to isté.

V skratke – cca. 14 KM sa stúpa až po Biely Kríž, kde je občerstvovačka. Cesta späť je viac menej iba zjazd.

 

Na rozdiel od zimnej verzie, záverečný efektný prechod cez rieku sa ide – prekvapivo cez rieku a nie most. Čvachtajúce topánky v 30 stupňoch pri zosadnutí z biku v cieli pôsobia komicky, ale zas aj osviežujúco (teda nie pre manželku, keď som sa doma vyzul).

 

Ak by som mal zhrnúť v skratke svoje dojmy – sú pozitívne.

Trať bola pomerne dobre značená, kde bolo nejasno väčšinou stál brigádnik, ktorý usmernil. Svoj vnútorný boj som zvádzal v stúpaní niekde na deviatom kilometri, keď telo začínalo dávať svoj nesúhlas s tempom v podobe kŕčov. Podradenie o jeden stupeň a zníženie rýchlosti však problémy zažehnalo.

Na niektorých užších miestach sa prejavil vysoký počet pretekárov na trati. V zjazdoch, kde by som to inak púšťal naplno som musel brzdiť. Najmä záverečný zjazd cez úzky žľab nevyšiel podľa predstáv, keďže borec predo mnou bol hodne opatrný a obiehať nebolo kde.

 

Každopádne výsledné 18. miesto v kategórii neurazí.

Dobrá atmosféra a partia v cieli na nálade len pridala.

Pekne bol spravený aj areál, umývarne a program, ktorý vyplnil okno aj rodinným príslušníkom súťažiacich. Škoda len, že o podávanom jedle sa to povedať nedalo…

 

Každopádne ak náš tím Pro Cycling bude aj ďalšie roky jedným zo sponzorov závodu, na našich celeste šípoch sa istotne uvidíme aj o rok.

Prípadne v zime.

 

 

Martin dusí 42-ku

Text: Martin Borsig

 

V nasledujúcich riadkoch sa s vami podelím o dojmy a zážitky zo 42 km trate.

Bývam v Bratislave, a tak som išiel na prezentáciu deň pred pretekom ( v piatok ), nech sa v sobotu nemusím naháňať a mám čas s kamošmi podebatovať, rozhýbať sa, pozrieť si štart prvej vlny na 42 km.

 

Nebolo veľa ľudí, takže sme to rýchlo vybavili. Dostali sme štartovný balíček, v ktorom bolo veľa reklamy, protein tyčinka, 2 ks hrejivých gélov na svaly a kĺby, šnúrky do topánok, fľaša ŠBOT (už mám doma 4 ks) štartovné číslo a 3 zdrhovacie pásky.

Na môj vkus celkom málo za tak vysoké štartovné.

 

Ráno mi zvoní budík o 7:00 h. Nahádžem do seba omeletu a palacinky s ovocím nech mám dosť energie.

Prichádza na rad balenie.

Do batohu hádžem elasťáky s trakmi, funkčnú vrstvu pod dres, ktorú aj tak nepoužijem, dres, helmu, okuliare, rukavice, tretry a ponožky. Má byť výpek tak návleky, šatku, vestu nechávam doma. Pribaľujem fľaše s vodou a výživové doplnky do dresu na preteky. Ani sa nenazdám a je 9:30 h.

 

Vždy si beriem so sebou náradie, rozkladaciu stoličku a deku na rozcvičku. Všetko spolu nahádžem do auta a vyrážam.
Po príchode do Stupavy sú už tabuľky so smerovými šípkami na parkovisko, tak aj ľudia, ktorí prišli po prvýkrát trafia bez problémov. Organizátori nenechali nič na náhodu a vyhradili dosť miesta pre všetkých, parkujem.
Vystupujem z auta, rozkladám deku, rozcvičím sa, cca hodinu pred začiatkom zjem grahamový rožok, pripravím si bicykel a presuniem sa na štart.

Štart v 2. vlne začína 11:15 h. Pochvaľujem organizátorov za umiestnenie pitnej vody na viacerých miestach. V koridore porobím s kamarátmi spoločnú fotku, zaželáme si veľa šťastia a môžeme ísť.

 

Výstrel znamenajúci štart

Začína sa v Stupave na lúke, z ktorej sa po chodníku odbáča doprava na cestu cez Borinku. Pekný výhľad na hrad Pajštún po ľavej strane mi naruší vysoké tempo “pelotónu”. Nechcem z neho vypadnúť nakoľko samému sa ide po širokej ceste a proti vetru akosi ťažšie.

 

Prichádzam k odbočke doprava, kde začína prvé stúpanie po panelke. V strede kopca zisťujem, že mám zle nastavený šmyk ( jazdím 2×10). Musím si ho počas jazdy štelovať. Po pár otočkách na páčke je podľa mojich predstáv. Na prvom zjazde prichádza ďalšie nepríjemné zistenie, zle dotiahnutá páčka na lockoute vidlice.

 

Rýchlym a krátkym zjazdom sa dostávam pod výstup na Malý Slavín. Tiahly výstup je dobrý na načerpanie energie z predošlého kopca, aby som v zapätí odbočil doprava do prudkého stúpania. Plynulo prechádzam na širokú zvážnicu, kde stihnem zjesť polovicu gélu. Touto cestou sa ponad Cerovku dostanem rýchlym zjazdom po rozbitom teréne pod Kamzík. Treba zaťať zuby, kopec ktorý potrápi, na Strave som si spravil personal :-D. Odmenou je bufet s občerstvením. Ja ale len kopnem pohár vody, zamávam priateľke a spúšťam sa pekným singlom, ktorý vedie na “Päťbojárov”.

Obiehanie nie je jednoduché, skôr krkolomné. Využívam pomalšie tempo na dojedenie zvyšku gélu a magnézia. Pri prvej možnosti obehnem pomalších pretekárov z 1. vlny. Prejdem cez strmý úsek plný kameňov. Je síce krátky, ale vie potrápiť ak si nenájdeš dobrú stopu. Po absolvovaní tohto kopca je menší kamenistý „briežok“, po ktorom nasleduje odbočka vľavo. Krátkym zjazdom som sa napojil na širšiu lesnú cestu, z ktorej po chvíľke odbáčam opäť vľavo. Dostávam sa na asfaltku, vytrasiem nohy, ponaťahujem a vyrovnám chrbát.

 

Ďalšie výškové metre pribúdajú na peknom singláči plnom koreňov s názvov “3 jamy”. Nezačínam podľa mojich predstáv. Hneď prvý úsek cez mostík, za ktorým nasleduje ostrý switchback musím zosadnúť a tlačiť kvôli dvom borcom idúcim vedľa bajku, ktorých neviem obehnúť. Po pár sekundách mimo sedla nasadám a pokračujem singlom.

Po pár minútach sa dostanem na širokú cestu. Opäť ma sprevádza tiahle stúpanie, na jeho konci križujem asfaltku, nasleduje krátky zjazd a opäť stúpanie – smer Biely Kríž.

Vyťahujem môj posledný gél, polovica sa mi vyleje do dresu, tá druhá skončí v mojom žalúdku. Mierne zanadávam na moju nešikovnosť. Veď to poznáte, práčka operie.
Pokračovanie po turistickej značke popri asfaltke je príjemné.

Dostávam sa k bufetu, beriem pohár vody a banán. Zamierim smer Svätý Vrch. Iba vďaka pohárom rozhádzaným po zemi, viem kadiaľ ísť. Za chatou je strmý úsek. Prejdem cez mostík, vycvaknem sa a tlačím bicykel. Vyjdem na kopček, zacvaknem sa a točím pedálmi.

Čo človek nechcel, dostavili sa prvé kŕče do nôh. Evidentne som to podcenil s magnéziom, avšak nič s tým nespravím.

 

Vykúpil ma zjazd na Svätý Vrch, kde vytrasiem nohy, pekne zapózujem fotografovi, teda ja si to myslím :D, a ťahám cez singláč, ktorý na poslednú chvíľu vymenili za zvážnicu. Spravili dobre.

Niekde v polovici som mal menšiu kolíziu so zadným kolesom iného pretekára. Nezmestil sa medzi stromy a nečakane zabrzdil. Dostávam sa na koniec singla, kde odbočka vpravo vedie k zjazdu, je široký a zákruty sú predvídateľné.

Prichádzam na záverečnú zvážnicu, ktorá vyústi do posledného úseku smerom dole. Ten je situovaný v žľabe medzi stromami s množstvom nástrah ako sú kamene, konáre, vymyté diery od vody, piesok a podobne.

 

Tesne pred koncom som vletel do jamy vymytej od vody a položil to na bok. Nič ma nebolí tak pokračujem. Prechádzam cez potok do cieľového úseku a po pár metroch pretínam imaginárnu pásku.

 

Výsledný čas 2:12:30, 17. miesto v kategórii 19-29 rokov.

Plusy a mínusy Stupavského maratónu

 

Páčilo sa:

+ bezproblémové parkovanie

+ dobrý nápad rozmiestniť pitnú vodu po areáli

+ pekný cieľový úsek

+ veľký jedálenský stan

 

Mohlo by byť lepšie:

– žiadne označenie trasy na Bielom Kríži za občerstvením

– vysoké štartovné

– neupravený záverečný úsek pred potokom

– neoznačené chladiace boxy s pitím pre pretekárov po dojazde do cieľa

– malá porcia jedla, chuť žiadna

 

Ďakujem za pozornosť a vidíme sa na Horalovi.