Prvé kolo SPEN v Rači sa v polovici mája nieslo v znamení snehu a zimy. Kolo druhé v polovici júna už pripomínalo ozajstný letný pretek. Denné teploty predošlých dní bezpečne nad hranicou tridsiatky. V deň závodu predpoklad búrok a dažďov.

Keď už mi to ale logisticky vyšlo, takéto maličkosti ma nemôžu zastaviť pred účasťou.
Štartovné uhradené vopred, 16. júna teda mierim smer Višňové. Dedina v Rajci dovtedy mne známa iba vďaka diaľničnému tunelu, ktorý sa v jej katastri začína „nestavať“ hádam celú dekádu. Po tomto závode si však moje bikerské alter ego túto lokalitu vryje hlboko do análov.

SPEN séria funguje na filozofii tréningu v sobotu a závodu v nedeľu. V sobotu som sa uvoľnil z rodinnej chaty v neďalekej Zázrivej, no radšej ako tréning na mieste závodu, ma zlákala otváračka bikeparku vo Vrátnej. Tréning teda bol, aj keď závod ako taký pôjdem „na oči“.

Smer Višňové. Ale to druhé, nie to pod Čachtickým hradom

Ráno vyrážam okolo siedmej z chalupy v Zázrivej a vyrážam smer Žilina. Cesta plynie v pohode, teda okrem nútenej obchádzky spôsobenej vyťahovaním havarovanej dodávky z jarku.
Napriek tomu, že oficiálne je miesto konania udávané Višňové, trochu lišiacky je depo závodu situované v susednej dedine – Turie. Depo sa mi podarí trafiť na druhýkrát, keďže prvý raz som minul miestny úrad a nevšimol si nenápadnú smerovú tabuľu.

Že som na správnom mieste zisťujem pri vjazde na parkovisko, kde parkuje kopec aút s nosičmi bikov a tímových vozov.
Napriek tomu pred ôsmou tu vládne pomerne dušičková atmosféra. Zatiaľ takmer nikoho. Mám preto priestor sa bez stresu zaregistrovať, vyfasujem číslo. Parkovisko sa pomaly zapĺňa. Postretávam známe tváre a spoločne sa prejdeme na začiatok štartu za dedinou. Tu už hrá muzika, český brat veselo komentuje dianie a dostávame čipy, ktoré sa síce ukázali ako zbytočné.

Ale o tom neskôr.

Štart

Moje štartovné číslo z tretej desiatky vyráža okolo štvrť na desať. Organizátori to odpalujú načas, vyrážame vždy vo dvojiciach.
Štartujem spolu s borcami z bratislavskej Bajkule, ktorí si trať prešli deň predtým, takže mám dostatok času na krížový výsluch, čo môžem na trati očakávať a kde a na čo si dať bacha.

Výstup na prvú rýchlostnú skúšku (RS) dáva zabrať. Doobedné júnové slnko ide plný plyn. Najbližších 12 kilometrov stúpame po asfaltke, ktorá sa neskôr mení na šotolinovú cestu, až pokým nedorazíme na štart prvej RS-ky.
Nekonečné stúpanie spriemňujú parádne výhľady na Žilinu a severné kopce.

RS-1 – začíname zhurta

Prvá RS má niečo cez kilometer. Začína hneď zhurta po rúbanisku s prašnými zákrutami a neskôr vchádza do lesa. Potrápi aj výšľap. Trail patril k tým technickejším. Povrch je hodne suchý, šmýka sa, preto treba brzdiť striedmo. Trať ide prevažde dole, a to vcelku rezko. Jeden náhly úsek so stúpaním prekvapí až do tej miery, že z bicykla rovno odskakujem a vytlačím ho.

Na pár miestach je páska strhnutá, takže v rýchlosti vlastne trať neúmyselne krátim, čo sa aj tak v súčte umocnenom hypotékou a vyživovacou povinnosťou na dve deti na výslednom čase neodrazí.

V závere trochu zneistiem, či som trafil cieľ, ale napokon všetko ok. To, že šlo o hodne technickú pasáž, dokazuje aj český borec, ktorý dofičí za mnou s dvojitým defektom.

RS-2 – sucho úraduje

Po kratšom traverze sa presúvam na štart RS-2. Lokála sa pýtam, čo ma čaká a vraj po prvom šľapacom úseku cez les sa dostanem na lúku, kde už budem len klesať.

Tak sa aj stalo. Pasáž cez lúku je páskovaná do prudších zákrut, kde je problém urdžať sa v lajne. Ozajstné ródeo však prichádza až keď opäť vojdem do lesa. Singláč zarezaný v suchom podklade na jednom mieste vystrčí rožky až takým štýlom, že mi ujde predné koleso mimo stopu.

Koleso sa skrúti o 180 stupňov a ja sa ocitám na zemi. Vnútorná strana stehna dostáva razítko v podobe modriny od spusteného sedla.

Inak som ale ok, bicykel tiež, tak sa môžeme pustiť ďalej cez pekné točky popri lyžiarskom vleku až do cieľa RS-ky.
Tu už čaká vítaná občerstvovačka, ionťák a výborné domáce koláče, ktoré nakopnú pred ďalším výšľapom.

RS -3 – Anakonda

Verejne známy trail Anakonda je v poradí tretia a zároveň najdlhšia rýchlostná skúška dnešného dňa s takmer štyrmi kilometrami. Už som sa sem chcel vydať niekoľkokrát aj v minulosti, ale napokon teda vydalo až naostro, v súťažnom nasadení.
Trail má charakter dlhej klesajúcej zvážnice zapílenej v strmom svahu. Ozajstný singláč, s minimom širších miest.
Premočené bahno v úvode trailu z horského potôčika dáva zabrať a kým sa z neho na ťažkom prevode vymotám, som značne unavený. A to ma dole čakajú ešte cca. 3 kilometre.
„Na blind“ sa ide pomerne ťažko, keďže nie je veľmi dopredu vidieť, čo pilota očakáva. A tak jazdím brzda-plyn ako Fittipaldi.

Tu prežívam ozajstnú krízu a fakt nevládzem. Na nálade nepridáva ani nabudený borec, ktorý ma chce veľmi predbehnúť, ja sa mu však nemám kde bezpečne uhnúť.
Keď sa to napokon podarí, už sa len zľahka veziem dole. Anakonda ma vypľuje na lesnú cestu, kde meraný úsek končí a vydávam sa posledným dnešným výšľapom späť k občerstvovačke, kde končila RS-2 a kúsok odtiaľ začína RS-4.
Neviem, či to bolo spôsobené mojou chabou kondičkou alebo neznalosťou terénu, no tretiu RS vnímam ja osobne, čo sa kvality aj bezpečnosti týka, ako najslabší meraný úsek dňa.

RS – 4 – najlepšie na koniec

Pred poslednou rýchlostnou skúškou si na občerstvovačke opäť doprajem hodne domáceho koláča. Peletón sa už hodne potrhal, tak na štart výrážam s vedomím, že to nemúsim hrotiť, lebo mi (dúfam) nemá kto dýchať na krk na najbližších meraných takmer 3 kilometroch.
Na poslednej RS-ke sa má nachádzať aj drop zo skaly, ktorý vraj keď nepoznám, s prehľadom môžem obísť zľava.
RS-ka začína v peknom lese, singel je rýchly no prehľadný.

Podľa diváckej kulisy a tabuľky so smrťkou predpokladám, že sa blížim k onému skalnému dropu. Prechádzam ho s chirurgickou opatrnosťou (z ľavej strany) a dupem ďalej.

Veľmi peknú finálnu RS si vyslovene užívam. Povzbudený koláčmi je to na záver veľmi dobré pojazdenie.
Posledné metre vyjdem z lesa na lúku, kde zbadám betónové piliere mosta budúcej diaľnice. Znak, že už som v cieli. Na konci RS-ky odovzdávam čip.

Začína pršať a po uistení od kamošov, že sa nepúšťam do zlej dediny, dupem po asfaltke čo najrýchlejšie k autu. Dostávam solídne kŕče do pravého stehna a lýtka. Ešte, že už je po závode.

Prichádzam do depa, dážď ustáva. Hodím ešte reč so známymi, pomasírujem ložišká vapkou pri umývaní bicykla a vydávam sa späť smer Zázrivá, kde ma očakáva rodinka.
Na vyhlasovanie sa mi čakať nechce, vravím si, že môj výsledok asi neoslní a aj tak nájdem všetko na webe.

Dobre bolo

Aj keď neskôr doma s prekvapením zisťujem, že vyhlasovanie výsledkov vlastne neprebehlo, kvôli technickým problémom s časomierou.

Citujem časť stanoviska organizátora: „V závere pretekov sme zistili technickú poruchu, ktorá zapríčinila nezapisovanie časov prejazdu cieľovými bránami. …bolo rozhodnuté o čiastočnom vrátení štartovného v sume 15€, ktoré si môžete nárokovať emailom …. Je nám veľmi ľúto, že nastala takáto komplikácia a do budúcnosti urobíme všetko preto, aby podobná situácia nenastala. Keďže v tejto sezóne používame špičkovú časomieru SportIdent, a zoznamujeme sa s jej fungovaním, tak nastal práve tento neočakávaný problém, ktorý riešime a nebude sa opakovať. Do ďalšieho kola prijímame nasledujúce opatrenia…“

Mne osobne táto nešťastná skutočnosť vôbec neprekáža a časť štartovného rád prenechám organizátorom ako motiváciu. Organizovať obdobné preteky v takomto rozsahu a teréne, musí byť hyper náročné a existuje X vecí, ktoré na konci dňa vyjsť nemusia.
Ak si ale pretekár, ktorý sa predbieha ešte aj pri rodinnom nedeľnom obede o to, kto prvý doje, verím, že si bol z toho pokazený.

Ja som však strávil plodnú nedeľu na pekne pripravených tratiach v prekrásnej prírode a v dobrej atmosfére na super pojazde. A bez zranení. A o to u mňa pri endure ide!

Preto sa s Vami rád stretnem pri ďalšom, v poradí treťom kole SPEN v okolí Braniska, a to už 14. júla 2019!

Vidíme sa na carbon-killerovi!

Foto prebraté z FB stránky SPDH