Víkend 23./24. júla patril 3. kolu Hornonitrianskej enduro série, konkrétne zastávke vo Veľkej Lehôtke (časť Prievidze).
Po vydarenom otváracom kole v Partizánskom a druhom v Drozdove, ktoré som síce tento rok vynechal, ale ostatný rok malo naozaj úroveň, sme sa presunuli do lokálmi známej lokality, ktorá má bikovú históriu. Ale aj svoje špecifiká.
V 90. rokoch sa dedina strácala v súmraku mafiánov, po ktorých ostal iba smrad, ktorý odfúklo až na Belize. Celý kraj je popredkávaný banskými chodbami a ťažbu uhlia, ktorá je dnes už iba minulosťou, jasne badať v okolitých lesoch. Kto bude pozorný, možno stretne permoníkov – banských škriatkov, o ktorých tu kolujú veselé historky. My sme sem ale prišli za trailami. A tie sme našli, dokonca nie hocijaké, ale nepredbiehajme…
Jedinečnosť tunajších trailov
Cyklistické preteky vo Veľkej lehôtke sa organizovali už pol druha dekády. Od zjazdu, dual slalomu až po klasické maratóny.
Centrom akcií zvaných „Bikefest“ bývala lúka so starým vlekom nad dedinou, kde sa nachádzali aj staré zjazdové trate. Ak ťa zaujíma trocha histórie, o veľkolehôtskom endure si môžeš prečítať tu:
- Veľká Lehôtka Bikefest 2017 – pohodový enduro závod 3 super trailov na 10 kilometroch
- HES#2 – Veľká Lehôtka 2019 – teplo, prach a pohoda
Jedinečnosť týchto pretekov spočíva v tom, že traily počas roka ležia úhorom. Keďže organizátori dbajú na pravidlá a povolenie na jazdenie dostanú iba na víkendové preteky, traily sú čerstvo pripravené a zjazdné prakticky len zopár dní v roku.
Ďaľšou koťuhou za posledné roky je majiteľ lesných pozemkov popri vleku, kde sa nachádza obľúbený trail. Ten cyklistiku v obľube nemá, mapa pretekov sa preto musela prekresliť.
K výkopu dvoch existujúcich trailov tak pribudol tretí, úplne nový. Ten sa podarilo natrasovať na pozemku spriateleného urbariátu, ktorý ponúkol chalanom pri stavbe voľnú ruku. Tí vzali do rúk mačety a náradie a lesnou mladinou sa za 5 dní presekali a prekopali parádny trail, ktorý sa jazdil ako tretí v poradí. A tu podľa mnohých platilo, že to najlepšie na záver.
Sobotný tréning s dual slalomom
HES sa už tretím rokom jazdí štýlom tréning- sobota / preteky- nedeľa. Tento rok bola sobota okrem tréningu okorenená aj dual slalomom na starej lyžiarskej lúke. Viac než dve desiatky borcov si to za skvelej atmosféry medzi sebou rozdali formou eliminátora.
Dobrú atmosféru s podporou domácich a našliapnuté preteky sekla búrka (ktorá mimochodom prišla po dlhej dobe extrémneho sucha). Po prehánke sa však pokračovalo a neskôr plynulo prešlo do voľnej zábavy s tancovačkou v miestnom pohostinstve U Coľa, kde inak cez deň prebiehala aj registrácia.
Ja som sobotu vynechal, ale akcia sa očividne podarila, súdiac podľa výrazov na tvárach zúčastnených v nedeľu ráno.
Nedeľná akcia
V nedeľu ráno prichádzam s predstihom na miesto konania. Zámer je prejsť si fungel novú rýchlostnú skúšku (RS) 3, lebo vraj má záludnejšie úseky, tak nech nejdem úplne naslepo. RS 1 a 3 si matne pamätám ešte z minulých ročníkov a spomienkový optimizmus mi hovoril, že to vždy bola zábava.
RS 3 teda otáčam, 2 sporné úseky si prechádzam opakovane, ale ťažko sa mi hľadá ideálna stopa. Padák cez kamene, ktorý pokračuje ľavotočivou jemnou zákrutou cez kamenné koryto potoka na drevenú lávku, ktorá sa jemne zvažuje dohora, je napokon najzáludnejšie miesto všetkých RS-iek. Včerajšia prehánka jemne zmočila drevo a vyzerá to tak, že lávka bude trestať.
Vraciam sa späť na miesto konania, stretávam sa s kamarátom v zbroji Janom a montujeme protekčné čísla z prvej desiatky.
9:30 hod. nasleduje stručný riders meeting a o 10tej vyrážame. Napokon sa štart nazbieralo takmer 90 pretekárov.
RS#1 – dlhá cesta nadol
Za tie roky sa z prvej RS-ky postupne stala trať, ktorá má naozaj úctihodnú dĺžku. Výšľap po lesnej panelke vedie k občerstvovačke, ktorá má strategickú polohu, kde odbáčame stále hore a hore do lesa. Striedavo aj tlačíme, oskar má zas roztopašnú náladu a svieti bomby. Aj napriek faktu, že sme v lese, potím sa úplne všade.
Po asi trištvrte hodine sa dostávame na štart prvej RS. Tá začína kamenným poľom, ktoré je asi najzáľudnejšia časť celej RS-ky. Zvyšok je v podstate klesacúji flowtrail s množstvom koreňov a kameňov. Ak by som mal ale výstižne zhrnúť túto RS – bolo by to slovom dlhá.
Po cieľa teda prichádzam s pocitom v rukách, ako po fuške so zbíjačkou. Trail je super dlhý (ak som to náhodou nespomenul), no parádny a v pretekárskom nasadení naozaj vytrápi.
Za tie roky sa trail naozaj natiahol do dĺžky. Vyššie to už ale vraj nepôjde, lebo v hornej časti sú banské prepadliská (to tí permoníci). Za mňa ok.
RS#2 – stará enduro klasika
Presúvame sa na lúku menom Uhliská k búde, ktorá bývala útulňou a tu štartujeme na starej známej RS s číslom 2.
Po pár desiatkach metrov klesania cez náročnejší kamenný terén trail za zákrutou stúpa, čo sa pri nevhodne zvolenom prevode stalo mnohým pretekárom osudným a krátky úsek si museli vytlačiť.
Následne pokračujeme dole – korene, kamene, otvorené zákruty, sem tam treba aj prišliapnuť – taká enduro klasika.
RS#3 – čerstvo prekopaná novinka
Na tretiu RS idem kľudnejší, keďže som si ju ráno prešiel. Na moje prekvapenie ale od Jana zisťujem, že pôvodne v rámci tréningu som prešiel iba niečo viac ako polovicu. A vrchnú časť som úplne odignoroval.
Po nedlhom trasferi sa teda dostávame ako prví na štart RS#3. Budíme svojho traťového komisára, ktorý sa včera očividne zabavil a má nás odštartovať a idem do toho.
Úvodné metre vedú cez mladý les, ktorý museli autori trete doslova presekať. Cesta je miestami úzka, na dvoch miestach až priúzka a vyžaduje si odborný odhad pilota. S mojimi 760 mm širokými rajdami prichádzam do kontaktu so stromom, bol to iba decentný líz, takže pád sa nekoná. Touto cestou pozdravujem 800 a viac milimetrových. Z hustého lesa vychádzam na lúku, kde som som pôvodne myslel, že RS začína. Treba si pridupnúť aj smerom do kopca, čo rozhodne nie je zadarmo.
Druhá polovica cez les vedie technickým terénom s množstvom kameňov a spomínaným prechodom cez drevenú lávku. Ani neviem ako a som v cieli. Kompletný a spokojný.
(Škoda, že) záver
Hneď po dojazde musím bežať, lebo rodina. Nezostávam na vyhlásenie, s mojím tempom geriatra na nedeľnej vychádzke ani nemá zmysel očakávať výsledky, tak víťazov a celkové poradie sledujem až online doma, dokonca po výdatnom šlofíku. Hoci som permoníkov nenašiel, aspoň sa mi o nich sníva.
Lehôtka je za mňa taká prírodná klasika. Takmer žiadne umelé prekážky, naozaj prírodný „enduro“ terén.
Deň som si fakt užil. Punc tomu celému dodáva aj fakt, že traily sú pripravené a legalizované iba na víkednové preteky.
Tradične tu opäť panovala kamarátska atmosféra, super organizácia, žiadne prestoje na začiatkoch RS, strategicky umiesnená občerstvovačka, pekne pripravené trate či spoľahlivá časomiera vo vlastnej réžií.
Tak ja verím, že sa vo Veľkej Lehôtke stretneme opäť o rok. A som zvedavý, na akom okruhu, lebo mám podpultové info o zámeroch štvrtej RS-ky. Ale nepredbiehajme… Kto má možnosť, nech ide pojazdiť miestne traily, kým ich neprikryje lístie.
A kto si chce zažiť obdobnú skvelú atmosféru ešte tento rok, bude mať možnosť na finálnom štvrtom kole Hornonitrianskej enduro série 27/ 28. augusta v Bojniciach.
Vidíme sa na bojnických trailoch
Za foto tradične ďakujem Vladovi, IG: malykral
