Veľká Lehôtka (časť Prievidze) hostila poslednú augustovú sobotu 2019 druhé kolo Hornonitrianskej enduro série.
Samotná lokalita má naozaj bohatú históriu organizovania cyklistických pretekov v rôznych disciplínach.
Ja osobne som sa tu zúčastnil enduro závodu pred dvoma rokmi. A hoci nerád porovnávam, organizácia sa vďaka chalanom z OZ Hornonitrianske stopy posunula o riadny kus smerom vpred.
Závodná sobota
Do dejiska závodu na lúku so starým lyžiarskym vlekom prichádzam už dačo po ôsmej ráno. O takomto čase 2 roky dozadu tu boli akurát svrčky, dnes tu však už panuje čulý ruch. Registrácia, ktorá je možná len na mieste, je v plnom prúde. Poloprotekčne dostávam číslo 32.
Keďže asi viem, čo ma čaká a času mám dosť, vyberám sa zámerne prejsť aspoň časť závodu, teda dve rýchlostné skúšky – RS2 a RS3.
Tunajšie traily sú totiž cez rok nechané napospas prírode a odhrabané a pripravené na jazdenie len tesne pred závodom.
Extrémne teplý august s minimom dažďa sa odzrkadlil aj na stave singlov. Na vyschnutej hrabanke sa práši a šmýka, takže treba tomu prispôsobiť schopnosti jazdca. Problémové úseky sa snažím memorovať, čo sa ale v ostrom závode vôbec neprejaví. V úvode RS3, ktorý sa ide cez otvorenú lúku na sa rannej rose ešte veru poriadne šmýka.
Sypká vyschnutá zemina dávala pretekárom zabrať
Keď sa poslednou zradnou ostrou zákrutou z rockgardenu dostávam rovno do depa, už je tu veselo. Zdravím známe tváre a po stručnom riders meetingu už čakám na štart mojej skupiny.
Na stráž! …teda vlastne Na štart!
Štartujeme od 10:00 vždy desiati naraz v desať minútových intervaloch.
Viac než 80 prihlásených pretekárov je vcelku pekné číslo. Veru pri hromadnom štarte by sme si vcelku zavadzali.
Po veľmi dlhej dobe na závodoch nechávam ruksak v depe a idem naľahoko. Beriem so sebou len pollitrovku vody a integrálu s okuliarmi. Voda mi aj v tomto pekelnom teple vystačí, keďže občerstvovačka je umiestnená veľmi strategicky a radno tu zastaviť po prvej aj druhej RS-ke.
Trať závodu
Začíname úvodný výšľap po betónke cez lúku s následnou odbočkou do lesa.
RS 1
Prvú RS-ku som pre krátkosť času v tréningu vynechal, keďže som predpokladal, že pôjdeme popri nej ako posledne. Na moje (pozitívne) prekvapenie, na RS1 vedie samostatný výstupový trail, resp. stúpame po lesnej ceste.
Nedlhý výstup na štart RS 1 stačil bohato na to, aby som bol prepotený ako vecheť. Sily však treba skonsolidovať, pretože trail, ktorý som si myslel, že poznám, je z úplne iného príbehu. Chalanom sa trail totiž podarilo natiahnuť do solídnej dĺžky, pričom však rozhodne nestratil kvalitu.
Po technickom začiatku a pár ostrých klopkách v sypkej zemine bolo na konci treba aj prišliapnuť. Kto čítal moje reporty zo SPEN vie, že nie som žiaden kondičný preborník a veru, ku koncu trailu som to opäť pocítil.
Po rozdýchaní pokračujem na lúku Uhliská, kde začíma ďalšia RS-ka.
RS 2
Chalani obsluhujúci časomieru RS 2 sú už v bujarej spoločenskej nálade. Víno z demižóna ako aj brko galantne odmietam. Napriek tomu v dobrej nálade štartujem na ľahkom prevode po úvodných kameňoch a po krátkom výšľape klesám už len dole.
Trail je opäť pomerne technický, plný kameňov a koreňov, no väčšina zákrut je pekne zavretých a dá sa jazdiť naozaj prezieravo. Zradné miesto RS-ky s trčiacim koreňom nonšalantne prechádzam bez ujmy, no o pár metrov ďalej sa váľam v zradnej zákrute.
Do cieľa však prichádzam celý, pokračujem rovno ďalej na tretiu RS-ku s krátkou bufetovou zastávkou.
RS 3
Tretia RS-ka štartuje na lúke, kde už Oskar vo veľkom rozdáva hrejivé pozdravy. Finálny trail je staršia, inak veselá zjazdová trať, ktorá má 3 zradné úskalia.
Prvé je hneď úvodná zákruta na lúke, ktorá z vonkajšej strany pekelne vynáša a z vnútornej vie pohladiť trčiaci konár.
Druhé zradné miesto je ostrá ľavotočivá zákruta asi v polovici trailu, ktorú sa mi opäť podarilo nevybrať a stratiť tak sekundy vymotávaním sa z pásky.
A tretia perla, obľúbené miesto divákov, mala podobu krátkeho rockgardenu, ktorý končil ostrou klopenou zákrutou so značne zničenou hranou. Ak sa nepodarilo prejsť rockgarden plynulo sprava a precízne položiť bike do začiatku klopky (ako mne), rozmlátená zákruta nemala ako pomôcť a tak piloti končili zákonite na zemi (ako aj ja). Takto sme vraj skončili dvanásti v rade po sebe.
Finálna zákruta za rockgardenom dávala zabrať
Každopádne hoc celý zaprášený, no bez ujmy, dochádzam do cieľa závodu. S pocitom dobrého pojazdenia, by som si dal kľudne ešte pár kilometrov.
Večernú zábavu a vatru, ktorej základ tvorila stará drevená prekážka, kvôli rodinným povinnostiam vynechávam. Verím ale, že bola zábava.
Výsledky a celkové poradie nájdete tu.
Dobre bolo
Skvelé trate, výborná atmosféra a organizácia.
A hodne zlepšení, ktoré si priemerný pretekár nemusí všimnúť. Žiadne prestoje na začiatku RS, strategicky umiesnená občerstvovačka, pekne pripravené trate či spoľahlivá časomiera vo vlastnej réžií.
A to je pomerne veľa muziky za dosť málo peňazí, resp. štartovné.
Tak ja verím, že sa vo Veľkej Lehôtke stretneme opäť o rok. Kto má možnosť, nech ide pojazdiť miestne traily, kým ich neprikryje lístie.
A kto si chce zažiť obdobnú skvelú atmosféru ešte tento rok, bude mať možnosť na treťom kole Hornonitrianskej enduro série 28. septembra v Bojniciach.
Vidíme sa na bojnických trailoch
