Posledná septembrová sobota patrila tretiemu, finálovému závodu Hornonitrianskej enduro série. Miesto overené a obľúbené – traily nad Bojnicami.
Minulý rok sa partia organizátorov okolo OZ Hornonitrianske stopy po úspechu 0. ročníka závodu podujala zorganizovať celú sériu, kde práve bojnický závod bol tým posledným.
Termín sa však oproti minulému roku posunul o celý mesiac skôr a padol na 28.9.2019. Teplé a suché tréningové dni pred závodom sľubovali skvelý pojazd. Škrípajúce zuby spôsobovala len predpoveď, keďže doktor Iľko dal do programu na noc pred závodom aj nejaké tie prehánky, ba až intenzívny dážď.
Viac ako stovku registrovaných pretekárov však predpoveď neodradila. A oproti minulému roku narástol nielen počet pretekárov, ale aj celková meraných rýchlostných skúšok (RS).
Bojnický závod odporúčam aj ľuďom, ktorí si chcú formát enduro vyskúšať po prvý raz. Traily sú zábavné, obsahujú aj náročnejšie časti, avšak nič, čo by priemerný biker na priemernom bicykli nezišiel. 15 kilometrový okruh má 3 rs-ky, čo dohromady robí asi 6 kilometrov.
Deň D.
Ráno vstávam a prvý pohľad smeruje von oknom. Je jemne napršané, pod stromami je v podstate sucho, takže pohoda.
Veziem sa na miesto konania do depa na miestne futbalové ihrisko. Na mieste panuje veselá predzávodová atmosféra, kopec známych, dobrá nálada – tak to má byť.
Po riders meetingu vyrážame na trate, v partičkách 10 jazdcov po 10 minútových intervaloch, aby potom na trati nedochádzalo k zbytočným prestojom.
Po nie dlhom výšľape sa dostávame na štart prvej RS. Prvé dve RS-ky majú spoločný štart, čo organizátori veľmi lišiacky využili pre občerstvovaciu stanicu. A veru vyberať bolo z čoho. Zatiaľ sa ale nezdržiavam a idem na štart.
RS 1 – Korvínov trail
Hravý trail nižšej obťažnosti je na úvod akurát. Oproti minulému roku je predĺžená úvodná časť. A nový úsek je asi top na celom traily. Nejaké menšie skočky, pekne pozatvárané klopky a nord shore lávka, ktorá nepripravených poriadne preverí.
Veselá je aj dvojvlna, za ktorou je hneď klopka, ale v súťažnom nasadení nie je problém prepáliť ju stredom a vyletieť z trate.
Spodnú časť charakterizujú poriadne odklopené zákruty, na zbrusu novej, tej poslednej, akosi strácam trakciu a padám.
Cieľ je pri studničke s poetickým názvom Bohátka, kde je možnosť doplniť si vodu. Keďže ale na štarte druhej RS nás opäť čaká občerstvovačka, túto možnosť zavrhujem.
RS 2 – Pálfyho trail
Pred štartom plním brucho sladkými keksami, pretože nás čaká výživná šlapačka. Pálfyho trail bol oproti minulému roku predĺžený o značnú časť, ktorá vedie po zvážnici a na niektorých miestach dokonca do kopca (škandál!).
Mnoho ľudí na tento zámer frflalo, ale tu nech si už každý spraví záver sám. Každý si pojem enduro totiž vysvetľuje inak.
Prvú tretinu RS-ky teda šľapem na vysunutom sedle. Spomalím až pri jemnom popichnutí v boku, pretože to netreba prepaľovať. Cesta dole bude ešte zábavná.
Trail sa začína zvažovať smerom dole pri mieste minuloročného štartu. Je hravý a nie veľmi náročný. Najnáročnejšie miesto je veľký kameň, ktorý hrotiči bez hanby skáču. My ostatní s pudom sebazáchovy obchádzame. Obchádzku predstavuje lišiacky padáčik do zákruty. Na včerajšej tréningovej jazde sa tu bolo aj o čo oprieť. To je však minulosť a tak mi podšmykuje zadné koleso a padám na zem.
Som však ok a pokračujem ďalej, cez les až na čistinku s kaplnkou sv. Vendelína. Tu RS minulý rok končila, teraz je však ťahaná ďalej až na koniec oficiálneho trailu. Táto časť je naozaj zábavná, nachádza sa tu aj menší fotogenický drop.
Vo finiši meraného úseku možno vidieť Turzov flow trail. Predstavte si ho ako veľký pumptrack z kopca, aký asi na Slovensku nemá obdobu. Ten sa však súťažne nejde a tak pokračujeme stúpaním po lesnej zvážnici popri Pálfyho traily na úvod RS 3.
RS 3 – Giletov trail
Najlepšie na koniec platí aj v tomto prípade. Gilet vie potrápiť a to boli jeho najťažšie lajny uzatvorené počas závodu. Začína ale pršať a tak sa nezdržiavam a vyrážam čo najskôr.
Samotný Gilet sa od minulého roka zmenil len minimálne. Po prvej hravej časti nasleduje šľapavý stred, kde si borci s kondičkou a tenkými plášťami vedia nazbierať sekundy. Nasleduje posledná tretina so skalami, koreňmi, padákmi a jednou nepríjemne odklopenou zákrutou. Ak na terén serióznejšie naprší, vie to byť ródeo.
Finálny úsek začínajúci na starej lyžiarskej zjazdovke nebol vedený po klesajúcej lesnej ceste ako minulý rok, ale do nenápadnej odbočky priamo do lesa. Tu nasledoval slalom pomedzi stromy, niekedy naozaj naúzko. Trafiť rajdami strom, ako v mojom prípade, nebol problém.
Opäť ale pád nebolel a tak som tých pár posledných metrov zdarne došiel do cieľa.
V cieli (…celej série)
V cieli si dávame guláš a v dobrej nálade čakáme na výsledky. Začína ale solídne pršať, čo je škoda. Hlavne pre asi 6 desiatok ľudí, ktorí sú ešte na trati. Napokon sa ale nikomu nič vážne nestalo, čo len podtrhlo úspech celého závodu ako aj série.
Okolo tretej sa vyhlásili výsledky závodu ako aj výsledky celej série a mohlo sa ísť spokojne domov.
Oproti minulému nultému ročníku bolo vidieť určite progres v už tak dobrej organizácií. Zlepšila sa navigácia, resp. značenie transferov na jednotlivé rýchlostné skúšky. Tie sa predĺžili a dopracovali. Ako som zachytil, poniektorí sa verbálne potili kvôli predĺženiu druhej RS-ky, ktorej úvod bol hodne o pedálovaní a pripomínal skôr XC závod.
Enduro je podľa mňa ale aj o vytrvalosti a nie len technike. A chalanom z OZ Hornonitrianske stopy sa organizačne podarilo vytrieskať z bojnických trailov maximum.
Prajem im veľa odhodlania do ďalšej roboty, pretože plány sú aj v tejto lokalite smelé a teším sa na Hornonitriansku enduro sériu 2020, ktorá by sa mala rozrásť z troch (vďaka Handlovským trailom), na štyri kolá závodov.
Zdroj fotografií: Vladimír Králik/malykral
?