Stupava MTB Winter Trophy 2017 – toho roku ozajstný zimný pretek

Predispozície závodu

Faktom je, že január na cyklistické akcie bohatý nebýva. Motyka ale vystrelila 28. januára 2017 v Stupave, aby pritiahla okolo 300 nadšencov horskej cyklistiky a ďalšie desiatky bežcov na úpätie Malých Karpát. Keďže osobne bicyklujem celoročne (najbližší konečne zabalili argumenty typu: „Teraz? Veď je sneh?!“, „Čo ťa na tom v takej zime baví“, prípadne „Si normálny?!“) a na snehu ako výraznom faktore zábavy ešte radšej, premazal som môjho 29 palcového tátoša na flat pedáloch s úchytom na detskú sedačku na sedlovej trubke a zaregistroval sa na daný závod.

 

Z predchádzajúcej vety je snáď aj menej zdatným jedincom jasné, že nie som ašpirant na pódiové umiestnenia. Na daný pretek mám tieto dôvody:

  • Je to toť za domom
  • Trať poznám
  • Je zima …

 

…a tentokrát tuším prvýkrát za celú 7-ročnú históriu závodu so snehom po celej dĺžke trate. Minulý rok bol toto môj prvý maratónsky závod vôbec, keďže ja na takéto dupanie v lycre moc nie som. Kým ale človek neskúsi – nevie. Tak na základe pozitívnych dojmov (organizácia, trať, atmosféra…), som tu opäť. Aj keď rok dozadu som prišiel do cieľa totálne zablatený, po trati sa vyskytoval aj zamrznutý terén a aj nejaký ten sneh. Tohto roku nám umyvárne nebolo treba, ale o tom neskôr. Nepredbiehajme.

 

V sobotu ráno nasadám do auta pred domom niečo krátko po desiatej hodine. Cesta do Stupavy odsýpa, miesto aj parkovanie mám zmáknuté, prihlášku predvyplnenú a uhradenú. Všetky formality vybavené za chvíľu. Teplota na mieste ukazuje veselých -5 stupňa.

Pár minút pred štartom sa postavím do štartového poľa. Stojím takmer na konci pomerne úzkeho koridoru čítajúceho okolo 300 cyklistov. Nemám sa kam ponáhľať, môj zámer je jasný, dôjsť bez útraty do cieľa, v stave čo možno najviac podobnému tomu, v akom sa momentálne nachádzam.

 

Štart!

Výstrel o 11:00 hodine značí štart závodu. Nám na konci koridoru je tento fakt zrejmejší až o hodnú chvíľu, kým sme schopní sa pohnúť. Úvod trate vedie romantickým lesným parkom. Miesto na nejaké manévre je značne limitované, ale akož to ostrieľaný domáci harcovník viem, že po chvíli sa napojíme na cca. 2 KM dlhú asfaltku do obce Borinka. Tu je už možnosť nájsť si to svoje tempo a pozíciu, ale keďže do tváre fúka nepríjemný ľadový vietor, odbočka v dedine do miestnych lesov je viac než vítaná. Utieram zamrznuté sople a rozopínam bundu, pretože tu začíname prudko naberať výškové metre. Šľape sa pomerne dobre, sem tam treba dať pozor na spolubojovníkov. Trochu spestrenia ponúkajú dve totálne zamrznuté ľadové korytá v kopci, kde pre borcov na SPD-čkach začína to pravé rodeo.

V plnom závodnom nasadení / foto Andrej Hudek

Po zjavení sa na Malom Slavíne, mieste lokálom dobre známom, keďže je to významná križovatka niekoľkých turistických a cyklotrás, mi začína akosi častejšie sťahovať polky. Tých niekoľko doposiaľ  vzácnych zjazdov začína byť čoraz väčšia výzva, nakoľko snehu začína byť výrazne viac. Z Malého Slavína sa pokračuje mierne stúpajúcou zvážnicou na Biely Kríž. Na mnohých miestach častokrát len šliapem na mieste, prešmykujem na prázdno, musím pokladať nohu na zem. Kopec, ktorý by priemerný bajker vyšliapal v stojke teraz všetci potupne tlačíme. Jediný kto nás trhne je fatbiker, ktorý vytiera oči všetkým mudrlantom, ktorý považujú fatbike (v Bratislave) za módny doplnok.

Z cyklistickej zvážnice odbáčame prudko vľavo na posledný výšľap pred občerstvovačkou. Vravím si, že sa hecnem a ten „finálny“ kúsok dám v sedle, nakoľko po bufete nasleduje viac menej plynulé klesanie. Realita ma ale pošle pekne pokráčať si povedľa bajku, nakoľko podmienky sú tak zlé, že šliapanie na 2,3 palcových značne podhustených plášťoch je proste nemožné.

Od sličnej devy pred bufetom si s vďakou beriem teplý čaj. Ďalšiu porcičku som si chcel dať do fľašky. Tá je však taká zamrznutá, že plastový závit nepovolí. Z výkladu číslo jeden si vyberám pol horalky do vrecka bundy, pol banánu a dupľu čaju. Zdvorilo odmietam panáka rumu. Banán je zamrznutý natoľko, že aby som bol schopný ho požuť, namáčam ho do teplého čaju.

 

Vytúžené klesanie ?

Posilnený a plný elánu sa pretrápim zasneženou lúkou a vytlačím bajk na kopec, ktorý je asi najvyšším bodom preteku. S vedomím, že mám za sebou polovicu závodu, a tá druhá bude viac menej o klesaní, plný odhodlania nasadám na bajk a volím ťažší prevod. Ja hlupáčik! Podmienky sa totiž menia zo zlých na kritické. Sneh je sypký, je ho však pomerne hodne, čo robí šliapanie na mieste veľkou výzvou, zjazd smerom dole ešte väčšou. Bajk podo mnou pláva, silou ho tlačím do zeme, zjazd unavuje ešte viac ako cesta smerom hore. Borec predo mnou rezignuje, zosadá zo sedla a beží popri bicykli z kopca. Vravím si, že k podobným zvrátenostiam sa neuchýlim, ale postupne rozmýšľam, že prehodnotím svoj postoj, keď ho strácam z dohľadu.

Iný borec predo mnou hodí z môjho uhla nebezpečne vyzerajúcu rybu, ubezpečuje ma však, že vyviazol bez ujmy. Tak mi nezostáva iné, ako mu veriť a idem ďalej. Na ďalších troch- štyroch kilometroch mi párkrát stiahne riťku, neustojím to asi iba dvakrát a radšej bezpečne pokladám bajk na zem a uskakujem do snehu popri ceste. Pri jednom manévri som odrazil a zlomil košík na vodu. Zamrznutú fľašu a pol košíka teda napchám do vrecka a o pár desiatok metrov ďalej dávam dobrovoľníkovi pri trati na vyhodenie. Doma sa manželka potešila, že som oželel fľašu, ktorá podľa jej slov nebola vhodná na transport pitnej vody. Podľa mňa by ešte sezónu vydržala…

 

Kritické podmienky na trati sa zlepšujú na zlé, stále však treba byť obozretný a nehrotiť to príliš. Najmä čo sa týka zamrznutých koľají, vyjazdených od lesnej techniky. Na pár stúpaniach si dokonca môžem dovoliť šliapať v stojke. V poslednej tretine sa na trati akosi osamostatňujem, čo je dosť zvláštne, keď nevidím nikoho predo mnou ani za mnou, sem tam stretnem dobrovoľníka. Najbližší kontakt je s borcom, ktorý ma púšťa v záverečnom klesaní cez lesný žľab. Tu sa neokúňam pustiť brzdy, nakoľko v žľabe nie je veľa snehu a lístie po stranách vracia na moje kolesá akú takú trakciu. Na konci žľabu vychádzam do mestského parku a napájam sa na romantický chodník, ktorý ma dovedie do cieľa.

Mapa a výškový profil trate

 

Do cieľa v celku

Zvonec a koniec. V cieli si dávam guláš a nealko radler. Zisťujem, že som skončil vo svojej kategórií skôr ku koncu, v celkovom poradí 174, čo nie je až také tragické. Hlavne, že kompletný. Celkové výsledky možno nájsť tu.

 

Záverom by som chcel skloniť rešpekt bežcom, ktorí vyrazili 11:30 h na rovnakú trať ako cyklisti, a tiež všetkým bajkerom, ktorí do toho šli. A samozrejme organizátorom. Hádam nám o rok počasie pripraví minimálne rovnaké podmienky, keď už slovo „winter“ je aj v samotnom názve preteku. Vidíme sa Stupava.

 

 

Článok zaujal? Prihlás sa na odber, aby Ti žiadny ďalší neušiel. Na spame nejazdím!

Be the first to comment

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *