Cyklistických pretekov v enduro formáte je na Slovensku ako šafranu. Okrem niekoľkých lokálnych, o ktorých sa väčšinou dozviem až retrospektívne, osobne viem iba o pravidelnom Kráľovskom endure v Granč- Petrovciach a pohodovom endure, ktoré sa koná na kálnickom Bikefeste. A právo o druhom zmienenom- CTM Enduro race konajúcom sa v sobotu 27. mája, bude tento report.

 

Ako už tradične – posledný májový víkend sa v bikeparku v Kálnici konal najväčší festival zameraný na cyklistiku u nás – Birell Bikefest. Akcia zaujímavá najmä svojimi proporciami, organizáciou, dĺžkou (tento rok plné 3 dni) a všestrannosťou.

Výborné predpoklady aby si naozaj každý horský cyklista prišiel na svoje. Asi preto sem každým rokom chodí viac a viac ľudí, a to nie len našincov a bratov Čechov ale aj z okolitých krajín. Podľa organizátorov toho roku bolo k dispozícií viac ako 400 testovacích bicyklov, 50 vystavovateľov a 11 súťažných disciplín. Vcelku dosť, nie?

 

 

Prečo práve enduro?

Z bohatej a rôznorodej palety disciplín som si teda podobne ako aj minulý rok, vybral CTM Enduro Race. Ak ste aspoň príležitostný návštevník tejto stránky, viete prečo. Ak nie, šup si prečítať aj starší obsah. Pre lenivcov a zaneprázdnených uvádzam hlavne dôvody:

• Formát enduro závodov je zaujímavý a originálny – veľmi podobný tomu, čo priemerný biker jazdí vo voľnom čase (vyliezť nejako na vrchol kopca, aby som to mohol pustiť smerom dole)
• Pri výšľapoch na rýchlostné skúšky možno pokecať so „súpermi“
• Atmosféra závodu je dosť kamarátska, ja osobne som nezažíval také napätie ako napr. pri štandardnom maratóne
• Priamo na RS-ke ide každý za seba a vo väčšine prípadov úplne sám, takže okrem vlastných schopností je len minimum faktorov, ktoré vedia ovplyvniť výsledok

 

 

Prológ k CTM Enduro Race

V príjemný slnečný deň D prichádzam ráno na miesto závodu sám z Bratislavy svojim autom. Na Bikefeste je už rušno. Parkujem relatívne ďaleko od areálu a to nie je niečo po desiatej ráno. Sparring partner Herry, ktorý sa mal pôvodne viezť so mnou prichádza po vlastnej osi.

Predispozície máme priam ukážkové. Ja na biku prvý krát po dovolenke pri mori, kde najväčšia aktivita bola presunúť sa z hotela na pláž. Tento rok na závode pokorím môj sedemstý najazdený kilometer od začiatku roka, pre porovnanie minulý rok som v Kálnici prekročil hranicu 1000 km. Herry zas prišiel priamo z kamošovej rozlúčky so slobodou a pár hodinách spánku.

Registrovali sme sa online, tak si ideme po štartové číslo. Keďže sme registráciu spravili v predstihu, cedule so štartovným číslom zdobia aj naše mená. Igelitku, kde okrem čísla a čipu nachádzame aj nejaké reklamné predmety, hádžeme späť do auta a ideme na štart. Nejaký tréning alebo čosi podobné neriešime, vsádzame na to, že si trať pamätáme ešte z minulého roka.

 

Šok č.1 nastáva, keď vidím tú masu borcov (a borkýň, aby som bol taktný. Inak dievčat bolo na enduro race veru požehnane. Až som bol sám zaskočený) pripravených na závod. Vizuálne si dovolím tvrdiť, že takmer dvojnásobok oproti minulému roku. Registrovaných pretekárov bolo toho roku viac než 400! Myslím, že objemom štartovného poľa boli zaskočení aj samotní usporiadatelia.

 

 

Štart

Závod začal oficiálne o 11:00 hod., ale keďže pri tomto druhu endura sa čas neberie tak vážne, prvú partiu po cca. 50 pretekároch vypustili na trať už skôr. Rovnako objemné kŕdle nadšencov vyrážali na úvodný výšľap v pár minútových intervaloch.

My sme vyrazili asi 20 minút po jedenástej. Úvodných pár kilometrov rekapitulujeme zážitky z dní minulých, neskôr však prejdeme do plynulého mlčania, každý vo svojom tempe.

Je vcelku teplo, ale pomerne veľký úsek cesty šliapeme v lese. Trať začína asfaltkou, ktorá sa neskôr mení na lesnú cestu. Keď už máme čo to nastúpané, ako zadosťučinenie sa otvárajú výhľady na Považie.

 

Asi 8 – 9 kilometrov sa ide síce len hore, ale pomerne pohodlne. Posledný kilometer pri studničke je nutné tlačiť, inak to nejde. Tretry s kuframi mi do strmáku veľmi nepomáhajú, najmä sa suchom a prašnom podklade. Nemilé prekvapenie ale prichádza pri štarte na prvú RS.

 

 

RS 1 – trpezlivosť ruže prináša

Šok č.2. To, že sme už asi pri štarte prvej RS hádam podľa masy čakajúcich. Fronta ako na banány alebo toaleťák za bývalého režimu.

 

Na lúčke vcelku pečie, dobrej nálade nepomáhajú ani borci, ktorí sa bez ostychu predbiehajú a tlačia dopredu. My poctiví sa na štart prvej RS dostávame takmer po poldruha hodine čakania. Toto teda minulý rok rozhodne nebolo. Ak máte stalkerské chúťky na očumovanie top bicyklov konkurentov naokolo, tu bolo priestoru a času neúrekom. Kým na mňa dôjde rada, už som solídne stuhnutý, ani krátka rozcvička príliš nepomohla.

 

Do odštartovaní šliapem do pedálov, keďže RS 1 čo sa klesania týka začína zľahka. Táto trať je pre tento ročník nová, tak nie som si úplne istý, čo čakať. Už po pár metroch začnú vytuhnuté stehná kričať o život, robím sa ale, že to nepočujem. Upevnené papierové štartovné číslo v rýchlosti tak divne trepoce, chvíľu trvá, kým si na neobvyklí zvuk zvyknem.

Trať sa začína zvažovať, vidieť, že niektoré úseky sú čerstvo prekopané. V jednej klopke robím prvú vážnejšiu chybu, keďže skoro zastanem, namiesto aby ma vystrelila. Niekde z davu som počul, že na trati sú tri skoky a ten posledný sa oplatí obísť, tak tak učiním. Po krátkej šliapačke prichádzam na koniec.

Inak RS 1 je príjemné oživenie a hodnotím ju pozitívne. Na jej konci sa napájame na cyklotrasu a ďalšiu RS v poradí, ktorá minulý rok niesla číslo jedna.

 

 

RS 2 – pád zabrzdí odhodlanie

Pri štarte druhej tohtoročnej RS-ky už nie je taká plnka. S pár čakajúcimi rozoberáme ako prejsť problémový kamenný úsek, ktorý sa znenazdajky objaví za jedným padákom. Minulý rok tam hodne borcov dostalo defekt. Keď som prechádzal sa zdalo, že je tam nejaký workshop.

Tak teda idem nato. Po hrebeni to vcelku to rozbieham. Trať je riadne suchá a zjazdená, kopec roliet dáva zabrať rukám a ramenám. Cez problémový kamenný úsek aj keď presvedčený, že čerstvo nahodené bezdušové plášte by to dali, radšej bike vynesiem ako podraďovať na nižšie prevody. Pomerne veľa pedálujem ale v druhej tretine aj tak začínam za sebou cítiť Herryho, ktorý ma dobieha.

Posledné metre RS-ky sa z hrebeňa cez prudkú zákrutu vracajú do lesa. Na pomerne strmom úseku sa snažím oprieť do zjazdenej klopky, tú však prepálim, skrúti mi rajdy a prelietam cez hlavy do chriaštia. Našťastie mi nič nie je, o čom presviedčam aj Herryho a došmatlem sa ku konci RS-ky.

Tu už čaká občerstvovačka v podobe redbullu či čistej vody. Po vyplavení adrenalínu z tela sa ešte raz kontrolujem jemnými dotykmi. Našťastie ale okrem toho, že som celý od špiny a prachu, som bez ujmy. Akurát ale heslo „nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa“, naberá iné kontúry a prepínam do módu „pomaly ďalej zájdeš“.

 

 

RS 3 – nie len silou ale aj rozumom

Najdlhšia a dovolím si povedať na energiu najnáročnejšia skúška závodu. Hneď po štarte nasleduje hodne pedálovania. Neskôr sa trať vlní, pred peknými zákrutami je však plno roliet. Opäť nasleduje hodne veľa pedálovania, v rámci šetrenia energie s teleskopkou hore. Po širšej lesnej ceste  sa dostávam až k úseku, kde to vyzerá tak, že trať nepokračuje nikam.

Čumím ako Turek na splachovací záchod, až zisťujem, že trať pokračuje odbočkou do lesa cez vyzývavý žľab. Stratil som cenné sekundy tápaním, ale aspoň som ukázal cestu borcovi za mnou, ktorý ma predbieha. V žľabe už vcelku bojujem so svojimi silami.

Ďalšiu chybu spravím tesne pred koncom RS, kde sa z lesa vychádza dropom na lesnú cestu, kde stojí traťový komisár z čítačkou. Krížom dropu capnem ako rezeň, namiesto aby som ho plynulo obišiel zboku. ČO už, neznalosť neospravedlňuje.

 

 

RS 4 – Aj s obecenstvom

Tu si pamätám pomerne dlhú frontu z minulého roka. Tentokrát však ok, najmä ak to porovnám z úvodným čakaním. Dôvodom je nechávanie dlhších rozostupov organizátorom, nakoľko úvod RS-ky je pomerne náročný.

 

Pri štarte sa necítim úplne komfortne, nakoľko ma pri prejazde pomerne technického úseku v prvých metroch sleduje početné obecenstvo ďalších jazdychtivých pilotov.

Prašnému úvodu kontruje zjazdený trail v kopci, kde sa nie je veľmi o čo oprieť, preto ide hlavne o techniku. Trať ide najprv hodný kus po vrstevnici, profil je striedajúci všetko pekne v lese. Rôznorodosť podčiarkujú aj pekné zákruty, korene aj kamene. Výborné!

 

 

RS 5 – S najťažším úsekom závodu

Na úvod predposlednej skúšky závodu je nutné prebicyklovať hodný kus. Do kopca sa však ide minimálne, cesta je rozumne značená, takže nejaké blúdenia nehrozia.

 

Štart RS 5 začína na malebnej lúke a po pár zákrutách cesty vykosenej pre potreby závodu sa vchádza opäť do lesa. Tu by som len spomenul cit pre fairplay niektorých pretekárov, ktorý si trať krátili priamo krížom cez lúku mimo vyznačenej dráhy, aby nabrali nejaké tie sekundy. Pri závodoch takéhoto typu podobný prístup naozaj nechápem, ale možno len ja sám tlačím na brzdy toľko, až som z toho pribrzdený.

V lese sa trať začína seriózne zvažovať a najvyzývavejší úsek závodu, ktorý si pamätám z minulého roka – strmá prudká cesta pomedzi kamene, ktorá ústi do prudkej klopky – vyzerá úplne inak. Je to možno tým, že oproti minulému roku je totálne sucho, alebo faktom, že predo mnou už tadiaľ prešlo viac než 250 bikov. Pomerne vyčerpaný a z RS 2 stále v móde „pomaly ďalej zájdeš“ tento úsek radšej bike znášam.

Pár metrov a vidím traťového komisára s čítačkou. Vychádzam na asfaltku neďaleko bike parku a horsa na poslednú RS.

 

 

RS 6 – Stará známa kapurkova

Posledná RS-ka je známa trať priamo v bike parku. Cestu hore nám (dokonca prioritne z možnosťou predbehnúť sa v obrovskom rade) môže dopomôcť vlek. Túto možnosť rád využijem.

RS 6 je kombináciou Mamasita trate, ktorá začína až na starej nájazdovej rampe, pamätajúcej mnohé slovenské zjazdové poháre, ďalej cez Pump line na trať Super enduro. Úvod sa dá opäť pomerne dosýta pedálovať, už to ale nehrotím. Akonáhle sa napojím na Super enduro trať v lese, cítim sa ako hviezda, pretože na každom kúsku stojí fotograf a cvaká ako o život.

 

Tým, že trať poznám, prešiel som ju vcelku plynulo, s čím som vcelku spokojný. Akurát koniec RS sa u mňa opäť nesie v znamení tápania. Trať je napáskovaná po mne neznámych zákutiach, čo ma opäť stojí sekundy. O to už však vôbec nejde, keďže prichádzam do cieľa živý a zdravý. Poslednú RS odpípne sám vrchný vedúci bikeparku a každého osobne pochváli. Milé gesto.

 

 

Pocity po skončení?

Únava.

Radosť.

Spokojný som menej, sám viem, že to mohlo byť lepšie.

Kladné pocity mám však z atmosféry, počasia, celého dňa, organizácie… aj keď to množstvo ľudí pomerne zavarilo aj organizátorom. Tí však každoročne napredujú aj tým, že počúvajú spätnú väzbu, napríklad zdieľaním foto súťažiacich (buď prostredníctvom CTM alebo cez aplikáciu PIC2GO – viď titulná foto tohto článku). Čakanie pred prvou RS bolo naozaj na nevydržanie, tak sám som zvedavý, ako s tým organizátori popasujú o rok. Pretože je dosť možné, že o rok prídem zas. Ale vyštartujem buď medzi prvými, prípadne kľudne až po dvanástej, pretože cestou hore sa naozaj nebolo nutné ponáhľať.

 

CTM Enduro race len ukazuje, že enduro formát závodov sa teší stále väčšej obľube aj u nás. Najmä ak je ladený pohodovejšie, bez presného času nástupu na jednotlivé RS-ky, či nárokov na výbavu, ako je to napr. pri kvalifikačných EWS závodoch v susedných krajinách. Napriek tomu počet závodov tohto typu na Slovensku viem spočítať na prstoch jednej ruky, čo je naozaj škoda…

Bikefest je sám o sebe skvelé miesto pre každého bikera. Ak vás enduro formát závodu láka a vozenie po hrádzi považujete za temné zákutie horskej cyklistiky, CTM Enduro race na Bikefeste by ste mali rozhodne zvážiť. Podobných skvelých príležitostí na Slovensku (zatiaľ) veľa nie je.

 

PS: ak si chcete s partiou prejsť závodnú trať, stiahnite si GPX súbor

 

V Kálnici sa raz určite stretneme!